Čo je to závislosť od moci druhých či svojej vlastnej bezmocnosti? Znamená to, že sa neustále krútime v tých istých pravidlách, tých istých skúškach aj prepadoch.
Keď nežijeme v slobode, ale cítime sa závislí od moci iných, bezmocní, tak žijeme takto: Stále sa pohybujeme v tom istom rozhraní “odtiaľ potiaľ”, ktoré nás ako hokejové mantinely odráža z jednej strany na druhú, od jednej situácie k druhej. A stále narážame iba na tie isté steny, máme ten istý úzky záber, ohraničené rozpätie.
Pohybujeme sa v ňom raz hore, raz dole, ale stále je to iba tá istá stena, tá istá skúsenosť, tá istá myšlienka – hoci inak povedaná, inak zrealizovaná. Vychádza však z toho istého základu, z toho istého nápadu a učenia.
Ako je možné, že sa zmestíme do čoraz menšej škatule?
Nielenže je to stále ten istý mantinel, ale pokiaľ prepustíme niekomu (alebo niečomu) moc nad svojím životom – nech už je to ktokoľvek -, postupne sa nám “ihrisko” zužuje. Zužujú sa okruhy, nápady, ponárame sa akoby hlbšie a hlbšie do škatule, ktorá sa neustále zmenšuje.
Spôsobuje to však, že naša vlastná vôľa je čoraz slabšia, až ju úplne stratíme. Presne v tom okamihu už žijeme iba vo “vonkajšom svete” bez vlastnej moci, bez vlastných nápadov, bez skutočného plynutia.
Ideme v dave a vlastne sme s tým celkom spokojní, pretože všetko to, čo je naše vlastné, sme prenechali iným. V dave sa cítime bezpečne, pretože sme presvedčení, že nás ochráni a podporí a niekto múdry ho povedie.
Tento dav je však imaginárna skupina ľudí, ktorá v skutočnosti vôbec neexistuje. Existuje iba v našej mysli, my sme hlboko uverili, že doňho patríme, máme dobrý pocit, že odniekadiaľ sme… zase je to však iba ďalšia realita, ktorý sme si vymysleli.
Je naším preludom a nemá nič spoločné s našou vlastnou vôľou. Nechávame sa ovládať a manipulovať nejakým kolektívom. Zostávame tak bez vlastnej moci, akoby bez duše. Ani sami nevieme, ako to s nami pracuje, ani sa na to nepýtame, už iba kráčame… To je všeobecný obraz dnešnej doby a týka sa mnohých z nás.
Dobrá správa: Smerujeme k uvedomeniu
Postupne však mnohí smerujeme k uvedomeniu toho, že to, čo žijeme, nie sme my. A toto uvedomenie posúvame ďalej. Zisťujeme, že mnohé v našich životoch nie je výsledkom našej vlastnej vôle, nie je to naše vedomé rozhodnutie.
Stalo sa, že niekto nám vzal našu moc a my sme mu to dovolili – nasadil nám to, čo potreboval. Až také je nebezpečenstvo zbavenia sa a odovzdania vlastnej moci.
V tomto svete, v tejto dobe sme sa naučili brať vôľu iným, nadobudli sme pocit, že môžeme a máme právo rozhodovať za ich životy, manipulovať s nimi. Netýka sa to len ľudí, ale aj zvierat, prírody a živlov. Ako ľudstvo chceme vlastniť vzduch, pôdu, vodu…
Ale pozor! To predsa nie je podstata ľudskej existencie, nie je to niečo, prečo sme boli zrodení. Neboli sme stvorení, aby sme svet ničili a vyčerpávali pre svoj prospech. Nebol to zámer Matky Zeme ani vyšších síl, ktoré umožnili stvorenie ľudí.
Akoby sme my sami boli programom, ktorý nadobudol vlastné vedomie. My sami sme tým matrixom, v ktorom teraz žijeme. My sami sme tými vymyslenými postavami v imaginárnych príbehoch.
Aké by to bolo byť skutočne slobodný?
Sme bytosti vlastnej vôle, ale v našich životoch sme často – možno i neustále – manipulovaní. Pokiaľ sme ovládaní mocou iných, tak je týchto príbehov a scenárov veľa. Hovoríme si: Čo ak je to pravda? Čo ak sú práve tieto príbehy realitou?
Manipulácia zachádza do všetkých oblastí života – partnerského a mileneckého, do výchovy detí, vzdelávania, zamestnania… Zvykli sme si, že vo všetkom sme navádzaní k tomu, ako to má byť a ako to nemá byť, neustále teda vyhodnocujeme, či to tak je a ako by to malo byť. Sme ako analytický program bez vôle a možností.
Zamyslime sa: Dokázali by sme žiť v úplnej slobode? Aké by to bolo? A ako sa vlastne dá vystúpiť z tej obmedzujúcej škatule? Prečo nevieme z toho bludného kruhu vystúpiť? Prečo robíme stále tie isté voľby?
Čo nám k tomu treba? Za akých podmienok sme schopní prevziať moc späť do svojich rúk? Čo nás vlastne k tomu doterajšiemu matrixu viaže? A ako by sme mohli vzlietnuť? Ako rozprestrieť svoje krídla a lietať v slobode bez hraníc?
Každý program má svoje algoritmy, svoje rozhranie aj antivír. Keď aj zaváhame, či sme naozaj takto chceli žiť, antivír sa spustí a všetky “zhubné” myšlienky – zhubné pre daný program -, sú odstránené. Antivír uprace a sme tam, kde máme byť – naspäť v matrixe.
Ako vystúpiť z matrixu, ktorý sme si sami vytvorili
Ako tento program môžeme prepísať, aby sa rozložil, aby už neexistoval? Teda, nielen ho prepísať, vystúpiť z neho alebo ho zmeniť – úplne vymazať!
Je čas začať robiť vlastné rozhodnutia a vydať sa na vlastnú cestu v súlade s nami. Môže sa nám niekedy zdať nespravodlivé, že to musíme urobiť, že je to príliš namáhavé.
Ale ono je to vlastne celkom jednoduché. Treba jednoducho ísť za spevom vlastnej duše. Za tým, čo nám dáva krídla, za krásou čo vyviera z našej duše, za našou vlastnou silou. Vyletieť a neobzerať sa už späť.
Znamená to uzavrieť všetko, čo nás nevyživuje, všetko, čo nás brzdí, obmedzuje, čo nie je naším božím plánom. Nechať za sebou všetko, čo už dávno stratilo význam. S láskou k sebe to všetko opustiť. Zavrieť kapitoly, ktoré sa stále iba prepisujú novými menami, ale v rovnakom scenári. Opustiť úlohy, ktoré sme nikdy nechceli.
Afirmácia na oslobodenie a ukončenie utrpenia
JA si dovoľujem vystúpiť z okov, utrpenia, programu bytia, ktorý ma nevyživuje. Ja si prinavraciam plnú moc, ktorá sa skladá z vlastnej výživy a vlastných rozhodnutí, z pohybu, rozhodovania, bytia a života mimo akýkoľvek program.
Ja sa vedome odpájam od starých realít a vytváram si svoju vlastnú realitu zo stredu svojej duše. Vystupujem z nefunkčných vzorcov a neohliadam sa späť. Plne si prinavraciam svoju moc a užívam si svoje dary vo všetkých vibráciách a esenciách. Užívam ich každý deň k ďalšiemu napredovaniu, plynutiu s najvyšším súladom s Matkou Zemou.
S láskou pre vás zapísala Akuira
V Nitre 5. mája 2020