Smerujeme k splynutiu so svojím svetelným telom, kde získame späť svoju moc a môžeme naplno realizovať svoj potenciál ako súčasť piateho rozmeru vedomia.
Čo to vlastne znamená prinavrátiť si silu do svojich vlastných rúk? Čo je to tá obrovská moc, ktorou disponujeme? Čo je naše najväčšie dedičstvo? A prečo sa nám nedarí dostať k svojej podstate?
Toľko nánosov, zlyhaní a pochybení a každý jeden musí byť pochopený a spracovaný, aby sme sa mohli pohnúť ďalej. Každý blok musí byť doriešený, prekonaný.
Čo to obnáša? Potrebujeme zrušiť tie nánosy, nepotrebné vrstvy, naše vlastné ochrany. Pri duchovnej práci sa tieto vrstvy po častiach rozpadávajú ako drobiaca sa skala v našom priestore. Až kým tú skalu neprebúrame, nerozdrobíme, nedostaneme sa k sebe.
Vystavali sme si na svoju obranu veľké hory – rozbime ich
Ide o to, prepracovať sa do svojho vnútra cez ochranné vrstvy našich útrob, cez všetko to, čoho sa bojíme, cez všetko, čo na nás číha z rôznych strán. Vyzerá to ako obrovské hory, ktorými sme sa obklopili a nevieme si nájsť cestu späť k sebe.
Preto to tak dlho trvá, preto sa tu nachádza toľko obranných vrstiev, lebo v stovkách životov, vo všetkých inkarnáciách sme si vytyčovali horu po hore, pridávali skalu po skale v svojom priestore.
Môžeme skalu po skale odkrývať a vnikať postupne hlbšie a hlbšie do svojho Ja. A kameň, ktorý odstránime navždy a trvalo, už nedorastie. Alebo táto skala môže aj puknúť, keď na ňu dopadne náš lúč vedomia, bezpodmienečnosti a lásky. Žiadna iná cesta nie je.
Prejsť poslednou bránou je najťažšie a najľahšie zároveň
A takto ideme kľukatými tmavými chodbami nášho podvedomia, prebíjame sa týmito obrannými skalami sami do seba a tak sa dostávame až k svojmu jadru, kde čaká naše vlastné prirodzené Ja.
Čím bližšie sa dostávame k svojmu Ja, tým je náš obranný obal tvrdší, aj upevnenia sú silnejšie, ale zároveň sú aj naše uvedomenia hlbšie. A prácou v týchto posledných vrstvách, odstraňovaním tvrdých nánosov sa čoraz viac zbavujeme svojej vlastnej nedokonalosti, hmoty, strachu, odmietania.
Cez tieto najhlbšie vrstvy sa však už dostaneme iba so zámerom bezpodmienečnosti v nás. Keď sa nám podarí prejsť cez poslednú bránu, nájdeme tam naše najčistejšie Ja, naše svetelné vedomie, náš potenciál, našu moc, náš zdroj, naše slnko, náš mesiac, naše hviezdy, absolútno, ktoré tvorí ďalšie obrovské absolútno a jednotu. Budeme v ňom žiť, pohybovať sa a späť sa už nevrátime.
Ako teda môžeme rozbiť tie tvrdé skaly, ako si máme raziť tú cestu, ako nájsť ten lúč svetla, ktorým ich ľahko, raz a navždy pretneme? Ako to všetko urobiť? Ako sa dostať k sebe? Ako prejsť cez všetky skúšky?
Dá sa to dosiahnuť spôsobom života, v ktorom nasledujeme výlučne sami seba a neobhliadame sa späť, nezastavujeme sa, nezdržujeme sa, neprivlastňujeme si cudzie slzy a neprijímame ich za svoje.
Afirmácia z Akáše na prechod k svetelnému vedomiu
Ja sa vydávam cestou k svojmu vlastnému Ja, svojmu svetelnému Ja, svojmu najvyššiemu bohu cestou svojej rovnováhy, bezpodmienečnosti a lásky – do centra, kde sa stretnem so svojím najvyšším Ja a splyniem so svojím svetelným telom, kde budem žiť stáročia a tisícročia, už naveky. Ja som súčasť piateho rozmeru vedomia.
Je ti ponúknutá táto cesta. Pretni tú poslednú obruč, už je puknutá. Daj si sľub, vyslov prísahu vernosti sebe samej/samému o láske a bezpodmienečnosti, z tvojej najväčšej hĺbky. Prísahu bezpodmienečnej lásky k sebe.
Toto vám práve teraz odkazujú Akášickí strážcovia a sprievodcovia, vesmírne bytosti
S láskou zaznamenala Akuira
V Nitre, 8. januára 2020